Ráno ma zobudil pokoj. A zvláštne hrkútanie. Boli to perličky, ktoré sa na terase vášnivo rozprávali so svojím odrazom v skle balkónových dverí… Martina zobudil výbuch môjho smiechu, ktorý sa v tom tichu rozliehal s nástojčivosťou silvestrovskej petardy.
„Ideme kuchtiť lepníke,“ zavrela som dvere a nechala ozvenu svojho hlasu blúdiť nad rozospatou hlavou svojho muža. Perličky ma nepoznali a tak, keď som popri nich prechádzala, s obrovským vreskotom zobudili každého sedmospáča v okolí niekoľkých desiatok metrov. Pani Eva už mala všetko pripravené na ranné varenie a rozprávanie.
A tak som sa dozvedela, že staroslovenské lepníke sa tu pečú odjakživa, odkedy prišli Slováci na Dolnú zem. Robia sa z toho, čo dom dal. Z múky, vajíčka, tvarohu, masti a soli. A tradične na raňajky. Jednoduché, ale labužnícky dokonalé…
Príprava nie je náročná na ingrediencie, ale na ručnú prácu. Miesiť cesto totiž treba, až kým gazdinke pri ňom nezačne „kvapkať z paláša“, teda kým po čele nazačnú tiecť kropaje potu. Kuchtenie lepníkov sa teda šplhá na energetický výdaj ranného džogingu.
Keď cesto pripravíme, naplníme, poprekladáme a každý kúsok precízne nachystáme, rozpálime domácu bravčovú masť a necháme sa unášať voňavou slasťou…
„Ó, všade voňajú lepníke,“ vytiahli sa na dvor dvaja dávno dospelí synovia pani Evy, ktorých zobudila až neodolateľná vôňa. Predsa len na zvláštne škriekanie perličiek sú už zvyknutí.
„A najlepšie chutia horúce,“ hovoril mi za chrbtom Miro. Preto som ich musela fotiť najrýchlejšie, ako som vedela… Aby nevychladli…
A potom sme sa všetci na terase, ktorú zohrievalo zubaté slnko zahryzli do tej chrumkavej slasti…
To málo, čo ešte zostalo sme fotili s rozprávkovými naivnými maľbami našej hostiteľky Aničky. Lebo na Dolnej zemi, v Aradači, tak ako v Kovačici, ženy stále tvoria svoj magický svet plný tajomných výjavov, ktoré im našepkáva ich duša. Potom si ho zavesia do prednej izby aby všetky návštevy vedeli, že tu, na tomto mieste, je stále ČAS na to, aby pani domu tvorila MAGICKÉ KRÁSNO.
